Myšlienky o kurze a terapii sandtray_ Ing. Martin Zambor

15.08.2018 12:36

Martin Zambor, DA v BA, www.davba.sk
jún 2018

Som absolventom dlhodobého psychoterapeutického výcviku v daseinsanalytickej psychoterapii. Daseinsanalýzu mám rád, dáva mi v práci slobodu, ktorú potrebujem – ale zároveň mi v nej chýba neverbálna zložka, niečo, čím by sa dalo lepšie pracovať s klientmi, ktorí svoje myšlienky nevedia vyjadriť slovami. A keďže syna už roky vodím k psychologičke, ktorá s ním občas pracuje v piesku, vybral som si piesok. (Navyše neviem kresliť. Pracujem na tom – na zmene postoja, nie na kreslení.)

Kurz terapie Sandtray som absolvoval v rokoch 2017 a 2018. Podobné kurzy sa organizujú na viacerých miestach v bývalom Československu; pre Kolín a kurz Veroniky Galusovej som sa rozhodol kvôli eklektickému prístupu lektorky, ktorá prácu v piesku neučí ako techniku v rámci konkrétneho psychoterapeutického smeru. (Nemusel som absolvovať ani víkendový prípravný kurz satirovského spôsobu myslenia.)

Navyše som si lektorku a piesok bol vyskúšať takpovediac na nečisto. Pol roka pred začiatkom kurzu som u Veroniky absolvoval jednodňový seminár o piesku. A zapáčilo sa mi to ešte viac. Po prvé, nebola to len rodinná terapia. A po druhé, nebola to len technika na prácu s klientmi v detskom veku. Väčšina mojich klientov, ktorí sa občas postavia k pieskovisku, je dospelá. Kombinácia rozhovorom vedenej daseinsanalýzy a neverbálneho piesku mi dobre funguje. Ten piesok vlastne tiež až taký neverbálny nie je, dosť sa pri ňom rozpráva. (Inak by som ho pri svojej utáranosti ani nemohol robiť.)

Pred prvým stretnutím som si hovoril, že to bude.. Nazvime to funkčné. Zamerané na cieľ. V minulosti som už na podobných kurzoch bol a hlbšie vzťahy medzi frekventantmi tam nevznikali. V mojom primárnom výcviku vzťahy medzi účastníkmi zohrávali (a medzi niektorými stále zohrávajú) dôležitú úlohu, to však bol dlhodobý výcvik, nie kurz. Od kurzu sandtray som očakával, že sa tam naučíme pracovať s konkrétnou technikou, ale že hlbšie vzťahy medzi frekventantmi tam nevzniknú. (Moja dcéra by mi na to povedala, že fail, a syn by pridal, že RIP tatik.)

Takže hneď prvé stretnutie pre mňa bolo emočne intenzívne. Niečo sa dialo. Spolužiačka Jana bola na chvíľu klientkou a lektorka terapeutkou. Jana tam niečo riešila, doteraz presne neviem čo. My ostatní sme boli dva metre vzdialení, ale v tej chvíli som bol s ňou, nejakým spôsobom sa ma jej príbeh dotýkal, oslovoval ma, tlačil mi slzy do očí. A tak so spolužiačkami a lektorkou máme zvláštne vzťahy. Vieme o sebe veľmi málo, nikdy sme nemali čas a priestor sa viac porozprávať. Napriek tomu sme si blízki. (Lektorka hovorí, že piesok je taký, a znie pritom trochu ezotericky, ale je nohami na zemi.)

Po prvom stretnutí som sa lektorky mailom spýtal, koľko mužov je vo všetkých paralelne bežiacich výcvikových skupinách. Dostal som odpoveď, že som tam sám. Podľa mňa je to škoda. Ak sa dostane do terapie ako klient dieťa, štatisticky to bude najskôr kvôli rodinným problémom alebo rozchodu či rozvodu rodičov. Matka je v živote dieťaťa prítomná, otec poväčšine menej. V škole sa neprítomnosť muža vo výchove nenahradí, skôr sa ešte posilní. A v terapii, ktorá by to ešte mohla nejako zachrániť alebo aspoň čiastočne kompenzovať, bude opäť len nejaká „teta“. Muži predsa s deťmi nepracujú. A ak je v terapii dospelý klient, načo piesok? Ponúkneme mu rozhovor, rozhovor, potom rozhovor, a potom ešte možno Rorschacha, test ruky, a maximálne kresbu stromu. Artepiesok sú predsa ezo. My, muži-psychoterapeuti, profesionálne pracujeme s dospelými, ktorí majú skutočné diagnózy, a zásadne len odbornými vedeckými metódami. Nepoužívame neverbálne barličky. (A okrem toho si sami ťažko hľadáme cestu k deťom, kresliť sa hanbíme už od základnej školy a dôrazom na odbornosť a vedecký prístup potláčame vlastnú úzkosť z vecí, na ktoré si – budiž nám odpuštěno – netrúfame.)

Po prvých dvoch klientoch v piesku som si podľa seba upravil záverečné „přáníčko“, teda ponuku zapálenej sviece, ktorú klient môže nechať horieť alebo sfúknuť. Keby som bol prísny dogmatický daseinsanalytik, rituál na záver by som mal odmietnuť, o to viac, že mu sám tak trochu neverím. Všimol som si však, že klienti o tento rituál majú záujem, tak im ho ponúkam. Hovorím im pritom, že mne osobne to nie je vlastné, ale rozhodnutie nechávam na nich – a oni si sviecu radi berú. Mám pocit, že si na to časom úplne zvyknem a už mi to vlastné bude. (Takže som stále daseinsanalytik, ale nie som prísny ani dogmatický.)

Na predposlednom stretnutí spolužiačka počas úvodného komunitného kola spomenula, že si kladie otázku, či je etické s klientom absolvovať viacero (niekedy desiatky) sedení v terapii vedenej rozhovorom, ak je hľadanie a nachádzanie odpovedí v piesku o toľko rýchlejšie a priamejšie. A ono to niekedy rýchlejšie a priamejšie naozaj je, aspoň na prvý pohľad. Moja odpoveď – asi nie vyčerpávajúca, ale čiastočná určite – znie: niekedy to etické je a niekedy nie je. Niekedy je mi ako terapeutovi zo situácie zjavné, v čom je problém, ale klient, hoci situáciu v pieskovisku sám postavil, tam ten problém nevidí. Môžem sa rozhodnúť ho naň upozorniť, a často to robím. Avšak niekedy na to klient jednoducho nie je pripravený, potom problém aj tak nezbadá, prípadne mu upozornením odstránim obranu, ktorú potom on nemá čím nahradiť.

Táto otázka má navyše aj druhý rozmer – piesok a rozhovor sú pre mňa dve zložky jednej a tej istej terapie. Ak uznáme, že klient je dostatočne kompetentný na to, aby si v terapii sám určoval tempo, ktorým bude postupovať, prečo by nemal byť schopný vybrať si aj prostriedok, ktorým chce v danej chvíli pracovať? (Múdro a vedecky povedané: Sandtray a daseinsanalýza sú v terapeutickom procese inherentne ekvivalentnými elementmi a spochybňovanie kompetencie klienta kontrolovať momentálny výber terapeutických postupov je zo strany terapeuta nežiaduce.)

Zaujala ma možnosť využiť pieskovisko v školskej triede ako nástroj, ktorý učiteľom pomáha vidieť, ako sa kto má a cíti a aké sú vzťahy v triede. Deti sa pritom učia lepšie sa navzájom vnímať a pomáhať si. Keďže z voľnočasových aktivít mám skúsenosti s prácou s detským kolektívom, chystám sa osloviť dcérinu triednu učiteľku s otázkou, či by od budúceho roka nechceli v škole pieskovisko vyskúšať. Rád by som im pritom pomohol. (Len dúfam, že výsledkom nebude RIP tatik.)

Jeden z najsilnejších zážitkov z kurzu pre mňa bola skupinová práca v piesku. Prekvapila ma intenzita spoločného prežitku. Zároveň je to pre mňa inšpirácia. Skupinovú prácu v piesku chystáme ako prekvapenie pre terapeutickú skupinu, ktorú s partnerkou vedieme. Čaká ich na poslednom stretnutí pred letnými prázdninami. (Tiež dúfam, že to nebude fail.)

A tak na záver dobrovoľne a bez nátlaku píšem, že s kurzom a terapiou som spokojný. Moji klienti sa prvýkrát vždy hanbia a potom sa chcú do pieskoviska vracať. A radi sa len tak hrajú s pieskom, dospelí aj deti. V budúcom roku bude v kurze ďalší muž, môj spolužiak z výcviku, ktorého moje rozprávanie zaujalo, tak som ho nasmeroval. To je môj príspevok k lepšiemu svetu. A ja sám som rád, že som sa prihlásil a že som šiel. Na kurze som od lektorky, skupiny i seba dostal viac, ako som očakával. (Verča, syn by Ti povedal: Dobre Ty.)